reklama

Prečo sa zo mňa nestal rasista - návrat do tínedžerských čias

Ľudia žijúci neďaleko rómskych osád v diskusiách bratislavčanom často vyčítajú, že Rómov sa zastávajú , lebo s nimi nemusia žiť a trpieť nečistotu, krádeže , útoky. Áno, je pravda, že nebývam pri žiadnom gete, aj keď i v hlavnom meste by sa tiež našli miesta, kde bývajú ľudia v zlej sociálnej situácii a je tam viac bordelu, nečistoty či násilností...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (124)

Vyrastal som v Petržalke, ktorú často vykresľovali ako nebezpečné sídlisko s vysokým podielom drogovo závislých. Pamätám si, že narkomanov závislých na heroíne bolo v 90. rokoch v našom paneláku (štyri vchody) asi šesť. Dvaja z nich boli Rómovia z integrovaných rodín.

Jeden z tých chlapcov sa liečil, mal aj brata, ktorý športoval a nedrogoval. Neviem ako ich osudy pokračujú dnes. Avšak v skupinách, ktoré sa potulovali po našej štvrti a drogovali, boli jedni aj druhí. Väčšinou ich okrem drogy spájalo aj to, že všetci pochádzali zo slabších sociálnych alebo komplikovaných rodinných pomerov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Okradol ma "biely" aj Róm

Ako dieťa som zbieral známky. Raz, keď bola u nás na návšteve babka, pozval som staršieho chlapca zo susedného paneláku ku nám domov s jeho albumom. Preňho však bolo vymieňanie známok len zámienka. Utiekol aj s hlineným prasiatkom plným päťkorunáčiek (KČS) z nášho bytu. Neodradilo ho ani to, že v obývačke si hovela na pohovke babka... Mohlo tam byť aj 500 korún, čo bola vtedy dosť vysoká suma. Moji rodičia vyhľadali jeho mamu, prasiatko už bolo rozbité. Vrátila sa nám len časť peňazí. Otec aj mama sa nad jeho rodinou zľutovali a nevolali políciu. Jeho otec bol alkoholik, ktorý mal skúsenosti s väzením. Jeho mama sa starala o štyri alebo päť detí. To boli 80. roky. V 90. rokoch sa zlodej môjho hlineného prasaťa aj so svojím starším bratom stali závislými na heroíne. Mali bielu pokožku, ak vám na tom záleží.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už po revolúcii, ešte som navštevoval základnú školu, som kráčal z tréningu domov. Bol večer. Z tmy sa vynoril rómsky chlapec možno o rok-dva starší ako ja. Spýtal sa ma, koľko je hodín. Potom povedal, že ak budem kričať, tak dostanem. Zobral mi šiltovku z hlavy a odišiel. Štvalo ma to, že som mu to dovolil. Neskôr som ho videl aj pred školou, ale bál som sa ísť za ním a vziať mu ju. Okradol ma Róm, cigán. Neviem na čo som vtedy ako dieťa myslel. Napriek tomu si dnes, možno vďaka výchove či rozmanitému prostrediu v akom som vyrastal nemyslím, že všetci Rómovia - z osady či paneláku - sú zlodeji a zaslúžia si len „malý dvor a veľký bič".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O pár rokov neskôr, v období po osamostatnení sa Slovenska, kedy bujnel nacionalizmus a po Petržalke sa premávali skupiny skínov v bomberách som sa v jeden letný večer ocitol na rovnakom mieste, kde som pred rokmi prišiel o šiltovku. Prechádzal som sa tam s jedným kamarátom, keď z podchodu vyšla partia skínov v našom veku. Na zaútočenie im stačili naše dlhšie vlasy, vyšúchané rifle, možno rockové tričká. Rozutekali sme sa. Nič nám síce neukradli, ale kamaráta chytili a skončil s rozbitou hlavou, ktorú mu dokrvavili kopajúc ho na zemi. Ošetrili sme ho u nás s pomocou mojej mamy. Cítil som sa bezmocne, zrejme o dosť viac, ako keď som prišiel o šiltovku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Policajt: To je ten, čo ho dobodali?

Viacero mojich kamarátov v tých časoch dostalo bitku od skínov vrátane mňa. Pritom sme boli obyčajní mladí ľudia s vlastným názorom, svojským imidžom, ktorý sa „uniformovaným" priečil. Možno preto, že Rómov vo svojom okolí útočníci nemali alebo sa ich báli. Skíni (tak sme ich tedy všeobecne volali, hoci subkultúra skinheads má viacero prúdov a šlo konkrétne o nazi-skínov) boli v tých časoch postrachom nielen v Petržalke...

Raz som venčil psa neďaleko domu a stretol som sa s dosť početnou skupinou skínov. Jedného z lídrov som poznal zo školy. Možno preto som skončil len s pár kopancami a buchnátmi od jeho mladších kamarátov. Zvyšných asi pätnásť skínov sa na tom veselo zabávalo. Šli sme s mamou na políciu v našom obvode. Keď policajtovi povedala, že ma napadli skíni, jeho reakcia ju zamrazila: "To je ten, čo ho dobodali pri Braníku?" Ani sa nenamáhal poradiť, alebo nejako pomôcť, skrátka odišiel. Jeho kolega potom naozaj poradil: „Mali by ste si kúpiť väčšieho psa."

Opäť sa vrátim na základnú školu, kam chodilo aj viacero Rómov. Len jeden z nich bol ako z divých vajec, dokonca som sa ním aj pobil. Volal sa Jano a skončil nakoniec v ústave. Neviem z akých pomerov pochádzal, ale určite nie veľmi iných, ako tí chlapci, čo mi ukradli hlinené prasa s našetrenými mincami.

Čierna perla z Mozambiku

S ostatnými som celkom dobre vychádzal, a podobne aj ostatní spolužiaci. Pred niektorými som mal rešpekt. Určite pred Robom. Riaditeľ ho volal „čierna perla z Mozambiku," myslím, že tak volali futbalistu Eusébia, ktorý reprezentoval Portugalsko...

Robo k nám prepadol. Mal asi 15 rokov, keď my ostatní v triede asi o dva či tri menej. Mal obrovskú fyzickú silu v porovnaní s kýmkoľvek na škole, preto si nikto nedovolil narážky na jeho pôvod. Išli o ňom samé legendy, kto ako doplatil na tvrdosť jeho pästí.

Myslím, že sme spolu chodili do šiestej triedy. Veľmi som sa ho obával. Celé leto sme vedeli, že bude chodiť s nami do triedy - a aspoň ja som sa teda riadne bál.. Nikdy na tú chvíľu nezabudnem. Stretli sme sa na nejakej prestávke na školskej chodbe. Očakával som vopred facku alebo kopanec. Zvolal však len moje meno a zasmial sa. Vycítil som, že mi od neho nič nehrozí. Nakoniec to bola celkom psina. Neublížil žiadnemu spolužiakovi, aspoň čo si pamätám a v triede bol pomerne obľúbený.

Počas hodín nevyrušoval, aj keď ho škola nebavila. Dostal sa aj do nejakých bitiek, ale väčšinou to boli len útoky viacerých, ktorým sa bránil alebo súboje jeden na jedného, ktoré iniciovali jeho súperi. Nemôžem povedať, že som sa s Robom kamarátil. Bol o dosť starší a naše svety boli rôzne, ale napriek tomu viem, že to nebol zlý človek. Nikdy ma neokradol, ani ma nevydieral. Stretával som ho aj po základnej škole. Vždy sa usmial a pozdravil. Mal aj mladšieho bračeka, ktorý bol jeho presným opakom. Malý, o dosť mladší od Roba, tučný, okuliarnatý a zraniteľný. Vždy nosil veľkú ťažkú aktovku na chrbte a tváril sa zamyslene. Mali len matku, ktorá tvrdo pracovala a starala sa o nich. Robo jej pomáhal.

Aj keď to Robovi v škole príliš nepálilo, napriek tomu sa nestratil. Aj po škole som ho stretával slušne oblečeného, evidentne mal robotu. Zdá sa mi, že sa aj oženil a odsťahoval sa na dedinu.

Osady - sociálny problém

Jedno viem. Robo musel v polovici 90. rokoch čeliť útokom skínov, ktorí prichádzali k jeho paneláku. Zvádzal súboje aj s útočníkmi o niekoľkonásobnej presile. Býval na 1. poschodí. Ich balkón bol jeden čas celý čierny, začmudený ako keby tam niekto hodil zápalnú fľašu. Pod ich balkónom viedol chodník, kde som venčieval psa. Robo akurát steny balkóna natieral na bielo. Pozdravili sme sa tak ako inokedy. Bolo mi smutno. Robo však nebol taký slabý ako ja, keď mi rómsky chlapec ukradol šiltovku alebo keď môjho kamaráta dostihli skíni a zbili ho...

Priznávam, že sa neviem vžiť do ľudí, ktorí bývajú v blízkosti osád. Prečo však okrem veľkého frustrujúceho problému, ktorý vnímajú ako vlastné ohrozenie, nerozmýšľajú aj nad tým, že čím ďalej na okraj budú osadníci vytesnení, tým viac sa bude tento problém prehlbovať a nebudú z nich môcť vyrásť napríklad takí ľudia ako je/bol Robo? Spolužiak a sused z neďalekého paneláku?

Nedovolia im to sociálne pomery, chýbajúce vzdelanie, ani predsudky. V problematike osád evidentne "sociálny štandard" udržiavať nestačí (naviac hovoriť o "sociálnom štandarde" v prípade života v osade alebo v gete je absurdné). To čo sledujeme dnes je rast napätia a sociálneho dištancu medzi majoritou a osadníkmi.

Každý človek je individualita. Aj Robo. Aj ten čo mi šlohol šiltovku. A nielen kvôli Robovi, ani napriek ukradnutej šiltovke, ale ani kvôli nenávisti a neznášanlivosti vtedajších skínov či súčasných tzv. nacionalistov nezavrhnem Rómov a budem podporovať takých ľudí, ktorí chcú ich vyčleňovanie riešiť ako sociálny problém.

Prečo som sa nestal rasistom

Určite sú aj ďalšie faktory, ktoré vo mne zakorenili rešpekt k rozmanitosti, rôznorodosti. Každý z nás má v sebe predsudky, strach alebo obavy z cudzieho. Som rád, že ja mám aj spomienky z detstva, ktoré mi dali dobrý základ posudzovať človeka predovšetkým podľa jeho osobnosti.

Sergej Danilov

Sergej Danilov

Bloger 
  • Počet článkov:  183
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Páči sa mi interakcia s vami a citát, že blogovanie je crackom novinára. Alebo novinársky crack?:-)POPULÁRNE ČLÁNKY: Reporting on extremist politicians Zoznam autorových rubrík:  FutbalPolitikaExtremInternetShowbizSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu